“Príprava a realizácia tohto filmu bola v súčasnom stave a vývine slovenskej kinematografie 90. rokov príznačná pre tú produkciu, ktorá chce byť nezávislá od politických aj ekonomických vplyvov. Dnes sú na Slovensku možné v zásade tri spôsoby realizácie filmových projektov. Ten najjednoduchší je spojiť sa so subjektom, ktorý nedemokratickým spôsobom ovláda takmer všetky štátne a verejnoprávne finančné zdroje. Dôsledkom je kolaborácia s úzkou záujmovou skupinou ľudí - príkladom je prepojenie JMB Film & TV Production Bratislava - Štúdio Koliba, a.s. - Ministerstvo kultúry SR, resp. Štátny fond Pro Slovakia. Druhou cestou je hľadanie zdrojov mimo tohto priestoru -, čo však predpokladá prenesenie hlavného centra produkcie mimo tento štát (príkladom je činnosť producenta Rudolfa Biermanna), prípadne hľadanie zdrojov v koprodukciach a medzinárodných fondoch (tak sme produkovali napríklad Papierové hlavy). A tretia možnosť - to je mať zauvzatú predstavu, že kvalitnému projektu nemôže ublížiť ani pridlhý (vzhľadom na jestvujúce zvyklosti) proces jeho realizácie, ktorý ide proti takmer všetkým ustáleným a konjunkturálnym produkčným postupom.”

“Ak sme sa rozhodli urobiť tento film bez kompromisov k moci, ktorá má v súčasnosti v rukách verejné zdroje, a takisto aj bez servilnosti k jednému ekonomickému alebo finančnému subjektu, tak by bolo doslova zázrakom, ak by bol film dokončený skôr než po vyše šiestich rokoch, ktoré ubehli od zakúpenia práv na sfilmovanie románu až po distribučnú premiéru filmu. No myslím si, že počas týchto rokov film vo svojej výpovednej hodnote nijako neutrpel, ale pod vpyvom spoločenských pohybov a zmien na Slovensku skôr získal nové rozmery a priblížil sa nimi k tej podobe, ktorú sme na začiatku 90. rokov iba tušili ako čosi, čo v tom príbehu stále zostávalo nedopovedané. Vtedy - v období ponovembrového optimizmu, sme totiž azda iba v zlých snoch mohli predpokladať, kam až sa dostane spoločenský a politický vývin v tejto krajine. Toto naše tušenie však neskôr potvrdila a skonkretizovala sama spoločenská realita.”

“Pištanek sa vo svojom texte zameral hlavne na charaktery a na stav vedomia, ktorý predurčoval ich konanie. To, ako tieto postavy žijú a čo robia, odzrkadľuje našu spoločnú i spoločenskú skúsenosť 70. a 80. rokov. Tým vlastne autor vo svojich postavách akoby “zakódoval” určitý predobraz nielen tých charakterov a situácií, ktoré sa neskôr dostali do konečnej podoby filmu, ale aj tých momentov, ktoré začali určovať podobu (verme, že nie konečnú) tejto spoločnosti v 90. rokoch. Je to teda text, ktorý sa cez obraz zdanlivo marginálnej zberby v jednom hoteli stal podobenstvom o našej neskoršej spoločnosti, o princípoch jej jestvovania, ľudského konania a o zvrátenom spôsobe uskutočňovania toho, čo by sme mohli sčasti nadsadene nazvať slovenským snom.”

“Spočiatku išlo všetko veľmi hladko - v prvom polroku 1992 sme sa bez problémov dohodli s Petrom Pišťankom o právach sfilmovať jeho román, ktorý sa rýchlo stal bestsellerom, aj o spolupráci na scenári. Zhodli sme sa aj s režisérom, ktorým pôvodne mal byť Miloslav Luther a prvá verzia scenára vznikla asi za štyri mesiace. Projekt akceptovala odborná komisia pre film a video fondu Pro Slovakia, jej odporúčanie potvrdila aj Rada fondu a všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku...

V roku 1993 však vošiel do hry vtedajší minister kultúry Dušan Slobodník, ktorý nikdy otvorene nevystúpil voči projektu s nijakými argmentami, ale “iba” odmietol podpísať zmluvu o poskytnutí schválených finančných prostriedkov z fondu Pro Slovakia. Toto obdobie trvalo jeden a pol roka, počas ktorého sme uskutočnili kroky smerujúce k dofinancovaniu celého filmu - dostali sme prísľub od Slovenskej televízie, o spoluprácu prejavila záujem aj česká súkromná TV Nova a takisto aj francúzsky partner. Dokonca sme dohodli aj veľmi výhodné podmienky pre pôvodne plánované nakrúcanie záveru celého filmu na Tahiti.

Po nástupe Ľubomíra Romana do funkcie ministra kultúry sa nám v júli 1994 podarilo konečne uzavrieť zmluvu o poskytnutí prostriedkov z fondu Pro Slovakia a dokonca aj dosiahnuť to, aby MK SR previedlo na účet filmu aspoň polovicu zmluvne pridelených prostredkov - s tým, že ak bude film bezprostredne pripravený na realizáciu, prevedie MK SR aj druhú časť financií, ktorých celková zmluvne stanovená suma bola osem miliónov korún.

Medzitým sa zmenil režisér filmu - namiesto Miloslava Luthera, ktorý dostal ponuku nakrúcať rozsiahly televízny projekt Koniec veľkých prázdnin, nastúpil Vlado Balco a začali sme intenzívne pripravovať nakrúcanie na začiatok roku 1996 - tak, aby sa film v prvom polroku 1997 dostal do kín.

Aj napriek postupujúcej príprave a plneniu všetkých zmluvných podmienok zo strany produkcie však MK SR začalo hľadať “argumenty” a spôsoby, ako obísť zmluvu, aby nemuselo na film poskytnúť aj druhú splátku. No až potom, keď sme mali väčšinu filmu nakrútenú, nám ministerstvo prostedníctvom Ing. Krasňanského oznámilo, že už nijaké prostriedky na film neposkytne - údajne z dôvodu porušenia zmluvy z našej strany. Samozrejme, že nijaké písomné vyjadrenie v tejto veci sme od ministerstva nedostali...

Na jeseň 1996 sme preto museli nájsť náhradné riešenie, ako film dokončiť. Až po vstupe Českej televízie a bratislavskej spoločnosti Pódium do postprodukcie filmu a po koprodukčnom vstupe Televízie Markíza sa film podarilo v decembri 1997 dokrútiť vo verzii prispôsobenej finančným podmienkam.

“Často som sám zaskočený, ako tie veci, o ktorých píšem, postupne vychádzajú, ako sa postavy a situácie z mojich románov stávajú skutočnosťou. Hovorí sa, že umelci majú dar predvídať. No nikdy som si o sebe nemyslel, že som umelec a už vôbec nie to, že môžem čosi predvídať. Faktom však je, že mnohé z toho, čo som si vymyslel ako literatúru, sa neskôr uskutočnilo. A pritom mnohé mechanizmy a javy som si naozaj vymyslel - napríklad to, ako môže fungovať transformácia bývalých eštébákov na civilné bezpečnostné služby a ako sa tieto služby nakoniec stanú prostriedkom na vydieranie podnikateľov a na iné kriminálne činy. Vtedy, keď som písal Rivers of Babylon, to tu nebolo a teraz to tu máme... Ak si teda čoskoro prečitate čo len kapitolu z románu Rivers of Babylon 3, tak sa možno dozviete, čo nás čaká o takých päť-šesť rokov. Asi sa naozaj budem musieť začať ovládať v tom písaní, aby som si nepripadal ako nejaký pokútny Nostradamus...

Aj preto je len dobre, že nám mocní tejto spoločnosti “venovali” tých sedem rokov zložitých produkčných príprav a realizácie filmu, pretože za ten čas sa film vyostril.

Takže keby HZDS nebolo vyhralo voľby a keby doktor Čarnogurský bol dnes prezident, tak by náš film zostal asi iba takou normálnou divokou komédiou, ktorá by nemala taký intenzívny náboj, aký sme s postupom doby čoraz väčšmi v tom filme cítili. A je to, samozrejme, aj zásluha Vlada Balca a Mariana Urbana, pretože ja som ich neustále odhováral od toho, aby sa do filmu dostali úzke prepojenia na tú tristnú politickú realitu. Chcel som sa vyhnúť tomu, aby sa film stal iba akousi agitkou, ktorej rozmer sa pominie zároveň so zobrazovanou realitou. Vezmime si napríklad film Pokánie, na ktorý sme kedysi celkom hotoví chodili do Domu ZČSSP a žasli sme nad tým, ako je vôbec možné čosi také geniálne nakrútiť. A dnes, keď sa stratila politická realita, z ktorej ten film vyrástol, tak vlastne stratil svoj základ, svoj náboj. A tomuto som sa chcel vyhnúť a dodnes si vlastne nie som celkom istý, či sa nám to podarilo. Ale vkladám veľkú dôveru do Vlada Balca a Mariana Urbana, pretože ich považujem za dobrých filmárov a napokon som rád, že je film taký, aký je.

“Keď som si prvý raz prečítal román Petra Pišťanka, vôbec mi nenapadlo, že niekedy by som z neho mohol urobiť film. Ale cítil som, že je to neobyčajne príťažlivý námet a spôsob myslenia aj videnia sveta, ktorý Pišťanek predstavil, mi bol neobyčajne blízky. No keď po čase došlo k tomu, že som sa mal stať režisérom tohto projektu, tak mi v románovom príbehu začalo čosi chýbať - čosi ako vyšší princíp, ktorý by to neobyčajne pútavé rozprávanie obohatil o nový rozmer. Pretože keď prší a niekto pritom polieva, tak si to zvyčajne nikto nevšime..

Filmovanie je vlastne hrozné trápenie a ak niekto chce robiť film, tak musí doň vložiť veľa energie, veľa sily. Aj preto musí byť presvedčený o zmysle celého projektu - teda o tom, že to môže priniesť aj čosi viac než iba pútavý príbeh, príťažlivé postavy, brilantné situácie a dialógy či presné detaily z našej skutočnosti...

Našťastie sme spolu s Petrom Pišťankom a Marianom Urbanom dospeli k naozaj korektnej, partnerskej a tvorivej dohode o tom, že sa budeme navzájom počúvať a snažiť sa rešpektovať tú predstavu, ktorú si každý z nás o filme vytvoril.

Po všetkých tých útrapách a peripetiách, ktoré sme zažili od prípravy nakrúcania až po posledný deň postprodukčných prác, som šťastný, že sa táto dlhoročná a zložitá cesta od nápadu k filmu uzavrela, pretože vo svojom osobnom i tvorivom živote ju považujem za neobyčajne dôležitú a v nijakom prípade to neberiem ako premárnený čas. Myslím si, že realizácia filmu Rivers of Babylon bola ohromnou skúškou pre každého, kto sa na nej zúčastnil.

Neviem, či je to výhoda alebo nie, ale keď robím film, tak ho neoddeľujem od svojho života. Jednoducho to neviem - žiť jedno a nakrúcať čosi iné. Keď robím film, tak to

“Pri tomto filme ma zaujal už prvý kontakt s jeho tvorcami - producentom Marianom Urbanom a režisérom Vladom Balcom, ktorí prišli za mnou a priznali sa, že predstaviteľa Rácza hľadali všade inde po svete, len nie na Slovensku. Až ich napokon jedna pražská castingová agentúra upozornila na to, že ideálneho Ráczovho predstaviteľa majú v Bratislave a že som ním ja... Hneď po prečítaní scenára som zavolal producentovi a režisérovi, že tú postavu beriem.”

“Myslím si, že v slovenskom filme od čias Kapitána Dabača nebola tak dobre scenáristicky a filmovo napísaná mužská postava, ako je táto.”

“Na postave Rácza mi nie je sympatické vôbec nič. Toho človeka vskutku nenávidím... No ak chce herec dobre zahrať postavu, tak sa s ňou musí stotožniť aj napriek tomu, že ako ľudský charakter ju nenávidí. Musí jej prepožičať niektoré svoje vlastnosti. Ja som všetky svoje negatívne vlastnosti akoby zo seba vytiahol, mnohokrát som ich umocnil a vyšiel z toho Rácz.”

“V súčasnosti je na Slovensku niekoľko politikov, ktorých črty by sa v Ráczovi dali veľmi ľahko rozpoznať.”

“V tejto postave a v tomto filme som sa usiloval prezentovať svoj názor na filmové herectvo. Myslím si, že doteraz som ani v jednom filme nehral s takým nasadením a Rácza považujem za svoju doteraz najlepšiu filmovú úlohu. Aká v skutočnosti je, to musia, samozrejme, napokon povedať kritici a najmä diváci...”

“Slovenská kinematografia v 90. rokoch zahynula privatizáciou Koliby a to, čo dnes slovenskí filmári produkujú, to nie je v pravom zmysle kinematografia ako ucelený a fungujúci systém, ale sú to iba individuálne pokusy jednotlivcov aspoň čiastočne nadviazať na tradície slovenského filmu. Celý spôsob a priebeh vzniku tohto filmu je absolútne príznačný pre súčasnú situáciu filmovej tvorby na Slovensku. Jednoducho je to smútok...”

“Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť - aj tým, že počas nakrúcania filmu som pripravovala v divadle naštudovanie Shakespearovej hry Ako sa vám páči, v ktorej hrám Rosalindu a je to jedna z mojich najobľúbenejších postáv a hier. A to bolo, samozrejme, čosi celkom iné, než Rivers of Babylon. To paralelné striedanie dvoch vyslovených protipólov či dvoch celkom rozdielnych charakterov bolo nielen časovo náročné, ale zároveň aj príťažlivé a vlastne mi to umožnilo zachovať si odstup od oboch postáv. A pri tom striedaní som si vlastne uvedomila, že najradšej hrám tie postavy, v ktorých nie je poznať mňa samu. Akoby sa mi ľahšie hrali charaktery, ktoré vonkoncom nemajú nič spoločné s tým, aká naozaj som.

“Som rada, že som si v tomto filme mohla vyskúšať takú postavu, s akou som sa dovtedy vo svojej hereckej práci ešte nestretla. Bolo to naozaj lákavé zahrať všetky tie zmeny vonkajšieho vzhľadu postavy a zároveň vystopovať jej charakterový vývin a vlastnosti, ktoré mali vlastne zostať akoby pod povrchom častých zmien Lenkinho zovňajšku.

Aká vlastne Lenka je - to zostalo aj pre mňa tak trochu otázkou. Tá postava ma zaujala tým, že má v sebe určité tajomstvo, ktoré vlastne vo filme nikdy celkom neodhalí. Nie je to prázdna nádoba, ktorá by sa iba rada vystavovala na obdiv, ale je to človek, ktorý po niečom túži, niečo sa chce dozvedieť o tomto svete a dáva to najavo svojím tak trochu neobvyklým výzorom, myslením i konaním. Priznám sa, že to už nie je môj “generačný typ”, ale možno práve preto ma postava Lenky tak priťahovala a v dobrom slova zmysle aj provokovala.”

“Starý známy hit Rivers of Babylon, cez ktorý autori románu i filmu sčasti charakterizujú postavu Rácza, tu pôsobí iba v tejto polohe na dokreslenie hlavnej postavy a do mojej filmovej hudby sa nijako nepremietol. Napokon - ani názov filmu a ani film celý nie je o tej jednej piesni, ale o niečom celkom inom... Motivickým

základom celej filmovej hudby je tu skladba s názvom Život, ktorá je z môjho albumu Cez okno. Je to dosť depresívna pieseň bez kapely, iba so syntetizérom a z nej vychádzajú ústredné hudobné motívy Rácza i Video-Urbana.”

“Na Rácza je v širokom okolí naozaj iba jeden geniálny typ - a to je Andy Hryc. Jeho Rácz je však aj skutočne veľký herecký výkon. Ak by som si ja mal vybrať postavu ako herec, tak by som sa pocitovo priblížil asi k typu Video-Urbana... Takého Špáršvajna či Hurenssona - to si naozaj neprosím. To už radšej Silviu...”